Ako sa budem orientovať v predvolebnej tlačenici?
Slovensko je dnes v poriadnej žumpe. Denne prežívame:
STRACH Z BUDÚCNOSTI: Väčšina z nás poctivo pracuje. Aj v dvoch, či dokonca troch robotách. Napriek tomu žijeme z ruky do úst. A nemáme vlastne nič. Žijeme totiž na dlh. Celý náš majetok patrí bankám. Alebo nebankovým spoločnostiam. Podľa televíznych správ z januára 2014 tri štvrtiny Slovákov už nevládze splácať svoje záväzky. A nedokáže tento stav zmeniť. Priemerný Slovák je o 42 percent chudobnejší ako priemerný Európan. Poriadne zadlžený je aj štát... Mladí ľudia odchádzajú do zahraničia. Tí čo zostávajú, vidia budúcnosť veľmi čierne.
PLNO NEZMYSELNÝCH ZÁKAZOV A PRÍKAZOV: Na každom kroku na nás číha hliadka dopravnej polície. Jej činnosť cítime najmä ako snahu mocných zbíjať pod zámienkou dopravných priestupkov peniaze do štátneho rozpočtu. To poškodzuje nielen nás pokutovaných, ale predovšetkým tých, ktorým prikázali toto výpalné vyberať. Žiadny človek sa totiž nedal k polícií preto, aby šikanoval a kasíroval normálnych spoluobčanov. Stal sa policajtom preto, aby ľuďom pomáhal a chránil ich. Rozhodne mu nie je príjemne, že denne nastupuje do práce s tým, že sa k nemu ľudia budú správať nepriateľsky, pohŕdať ním a že mu budú nadávať. Na druhej strane na ulici skôr stretneme živého, spievajúceho leva, ako pešiu hliadku štátnej poriadkovej polície. Prevencia a ochrana poctivých ľudí pred podvodníkmi, zlodejmi, sexuálne úchylnými páchateľmi a vrahmi silne kríva. Prevencia v doprave nie je žiadna. Rovnaké pocity márnosti sprevádzajú aj daňových úradníkov, kontrolórov hygieny, bezpečnosti práce a obchodnej inšpekcie. Všetkým slušným inšpektorom totiž veľmi zle padne, keď sa k nim iní, normálni občania správajú nie ako k pomocníkom pri prekonávaní chýb a omylov, ale ako k škodnej a parazitom.
VYMOŽITEĽNOSŤ PRÁVA JE NÍZKA: „Naše praktické právo sa mnohokrát zvrhlo z vymoženia spravodlivosti na hľadanie spôsobov, ako obchádzať zákony." Rozčuľuje sa známy advokát.
MOCNÍ SA SNAŽIA ZNIČIŤ DROBNÝCH A STREDNÝCH PODNIKATEĽOV: Malí a strední podnikatelia vytvárajú 60 až 70 percent HDP v tomto štáte. Čo za to dostávajú? Zvyšovanie poplatkov. Zmeny legislatívy a daňových zákonov. Zvyšovanie odvodových povinností, či stále rastúcu byrokraciu. Skrátka poškodzovanie a šikanovanie z miest, ktoré by mali týmto ľuďom pomáhať. Teda - pekné polená nahádzané pod nohy! Predvojnové Československo patrilo pred zavedením socializmu medzi desať najbohatších a najrozvinutejších štátov sveta. Naši prastarí a starí rodičia to skrátka dokázali. A kde sme dnes? Rýchlo mizne aj stredná trieda obyvateľstva.
VEĽKÍ PODNIKATELIA UTEKAJÚ: Podľa posledného štatistického ukazovateľa asi 5 % firiem sa preregistrovalo zo Slovenska do daňových rajov. Sú to silné firmy s dobrým a tučným obratom. Tieto firmy však ďalej na Slovensku podnikajú. Teda používajú infraštruktúru, znečisťujú životné prostredie a podobne. No svoj zisk, teda hotové peniaze jednoducho prevedú na účty do krajín, kde je firma zaregistrovaná. A Slováci zasa lížu labu. Je to normálnae?
POLITICI NÁS STÁLE OPÍJAJÚ PRÁZDNYMI SĽUBMI: Dvojnásobné platy... Zvyšovanie dôchodkov na úkor zadlžovania krajiny... A stavanie vzdušných zámkov. Populizmus je nádherná vec. No kým si neuvedomíme, že ho platíme z vlastnej peňaženky a našich daní.
V ZDRAVOTNÍCKYCH ZARIADENIACH MNOHÝM UBLÍŽIA, ALEBO ICH ROVNO ZABIJÚ: Predovšetkým kvôli chybnému financovaniu. Peniaze sa na jednej strane prehajdákavajú v predražených nákupoch. Napríklad vedenie štátnej nemocnice môže kúpiť nejaký prístroj za dvestotisíc Euro. Napriek tomu zaň vydajú milión euro. Tak má veľký zisk obchodník, predávajúci strojček, ale aj krásne provízie šéfstvo nemocnice a ľudkovia, stojaci za ním. Na druhej strane sa nakupujú lacné šmejdy. Trebárs operčné rukavice, čo praskajú na rukách chirurgov priamo vo vnútri tiel pacientov. Nečudo, že pri takomto šafárení už nezostávajú peniažky na záchranu a liečbu pacientov. Aj preto sme v nemocniciach mrzačení. A niektorí aj zomierame, hoci by sme vôbec nemuseli.
ZMIZLI MORÁLNE VZORY: Pod pojmom „vzor" nemyslím nič filozofické. Ide o konkrétneho človeka, ktorý nám ukazuje ako sa má vec urobiť správne Alebo kde sa má spoločnosť dopracovať. Čo však vidíme okolo seba? Istá televízna relácia nám v roli „elity" ukázala vyslúženú pornoherečku, v spoločnosti duševne labilnej speváčky a bohatej podnikateľky, medzičasom obžalovanej zo zlodejstiev. Mnohých politikov - otcov a matky našej krajiny výrazne spája najmä jeden znak - bezstarostnosť. To, že nemajú starosti, za čo kúpia deťom desiatu, obed a pomôcky do školy. Netrápi ich, čím zaplatia účty za plyn, elektrinu, vodu. Domovú daň, smeti a úvery. Pri jazde autom ich neotravujú policajti. Nežijú v prenájmoch, alebo na pôžičky založených nehnuteľnostiach. Skrátka - týmto politikom sa žije naozaj báječne. Na rozdiel od nás ostatných. Dvadsať rokov pekne fungujú z toho, že jeden druhého kritizujú. „To by si mal vidieť!" Hovorí kulisák v televízií. „V politickej debate pred kamerami si idú politici vyklať oči. Obviňujú sa z klamania, babravosti a iných darebáctiev. Len čakáte, kedy si už konečne v priamom prenose napľujú do očí. No po relácií mnohí odchádzajú ako najlepší priatelia. Možno na kávičku, prejednať ďalšie obchody." Títo ľudia navyše robia na nás aj nezodpovedné pokusy. Neponúkajú žiadne riešenia. Sú ľahostajní k našim problémom. „Vznešené dámy a páni sa snažia prestravovať na svojich miestečkách dovtedy, kým to len pôjde. Teda kým ich budeme ochotní voliť. Veď niekoľkotisícový plat a mnohé bonusy nie sú na zahodenie..." Hovorí rozmrzená robotníčka, matka troch detí. Čo však po doterajších politikoch pre nás zostáva? Zamyslime sa - akého významného politika sme od roku 1989 poznali? Významný je podľa mňa ten, ktorý pre nás niečo dobré naozaj urobil. Ako napríklad Alexander Dubček. Skúsme vymenovať ešte pár iných... Po kom by sme mohli na základe jeho činov pomenovať ulice, námestia, štvrte, aleje, či parky? Nie z recesie. Ale tak, aby samotné meno vytváralo dobrú adresu. Ako by sa nám páčilo mať bytík na ulici Ničiteľa Poľnohospodárstva? Alebo snaha vybudovať prosperujúcu predajňu na námestí Notorického Vypočítavého klamára? Čo tak kúpiť si domček vo štvrti Rozpredávateľa našej vody, plynu a elektriny? Radi by sme sa chodili prechádzať Alejou Tárajúceho Parazita? Vodili by sme deti do Parku Zlodeja Eurofondov? Aké nám dávajú práve títo ľudkovia vzory?
SME K SEBE STÁLE HORŠÍ: Množia sa depresie a samovraždy. Rozvraty rodín vnímame ako bežné udalosti. Výbuchy zlosti a zloby voči deťom, rodičom, partnerom, susedom, alebo obyčajným automobilistom, ktorých sme nikdy nevideli nás prepadajú čoraz častejšie.
NIKOMU NEVERÍME A KAŠLEME NA TO, ČO SA DEJE OKOLO NÁS: „U nás voľby nie sú o tom, že dáme dôveru osvietenému, múdremu a zodpovednému vodcovi. Iba sa snažíme, aby sa ku kormidlu dostal človek, ktorý narobí čo najmenšie škody. A ožobráči nás zo všetkých kandidátov najmenej." Hovorí istý právnik. Preto mnohí ani nechodíme voliť. Ďalší z nás zas bežia k urnám bez rozmyslu. „Sme ochotní dať svoj osud do rúk hocijakému podvodníkovi, zlodejovi, či babrákovi, ktorý nás dokáže presvedčiť, že práve on, napriek tomu čo doteraz natáral a povystrájal spasí svet. naše" Smeje sa cez slzy jasne uvažujúca dôchodkyňa. Celú situáciu najlepšie vystihujú slová hlavného hrdinu z filmu Lovec gangstrov: „Vojna ma naučila, že zlo môže vyhrať iba vtedy, keď slušní ľudia nerobia nič. Keď majú strach. A hovoria: Nechaj to tak! „
Ak chceme zmenu voľme pravého človeka - manažéra!
Slovensko potrebuje manažéra a človeka v jednej osobe. A to nie hocijakého, ale úspešného a vysoko eticky založeného. Teda nie notoricky kazisvetského človiečika, ktorý je bábkou v rukách iných, najhoršie „oligarchov". Alebo len dobrého, ale nezodpovedného rečníka. Či dokonca drancujúceho vlka v baranej kožke. Človekom - manažérom je ten, kto dokáže racionálne a ekonomicky myslieť. Ľudsky cítiť. A vie premeniť skutky na činy v prospech rozvoja štátu a hlavne občana.
Ako sa v predvolebnej tlačenici budem snažiť spoznať nášho pravého kandidáta?
ZAMYSLÍM SA NAD REÁLNOSŤOU SĽUBOV: Ilúzia či skutočné výsledky? Dôležitým faktom pri rozhodovaní komu dám hlas je reálnosť jeho sľubov. Slávne ponúkanie istôt je proti akejkoľvek logike. V živote je totiž len jedna istota - smrť. Zaslúžia si teda ľudia smrť? „Pripravený... Spolu to zvládneme... Myslíme sociálne...atď..." Môžu byť len krásne a lákavé frázy. Mňa však zaujíma čo konkrétne kandidát urobí. Ako to urobí. A dokedy. A či to naozaj urobiť môže. Dám si skrátka veľký pozor, aby som nebol ako divák v cirkuse, ktorému iluzionista tvrdí, že pred ním v bedni rozreže a potom zas poskladá živú ženu.
NEBUDEM IBA POČÚVAŤ ALE SA VEĽMI POZORNE POZRIEM: V písme svätom je na to výborný návod: „Podľa skutkov ich poznáte!" Najlepším kritériom hodnotenia kandidátov na hlavu štátu je to, čo už konkrétne dokázali a čo doteraz nie pre seba, ale pre ľudí naozaj urobili. Komu nezištne pomohli. Ako nesebecky sa doteraz prejavovali? Koľko svojho majetku podarovali chudobným spoluobčanom? (Zo svojho, nie z nášho - z cudzieho sa totiž ľahko dáva.) Čo dobré pre nás zariadili? Čiže: Sľuby versus Činy. Nebudem sa teda rozhodovať len podľa toho, čo mi usmiati ľudkovia z plagátov hovoria a sľubujú. Či sú mi sympatickí viac, alebo menej. Budem ich hodnotiť neosobne. Nezaujato. Nie som dopredu proti nikomu z nich. No ani za. Ich doterajší život totiž má najlepšiu výpovednú hodnotu. Jasný a logický príklad: Keby sme si zavolali trebárs opravára práčky, zaplatili mu a on by nič neurobil, alebo ju dokonca ešte viac pokazil, obrátili by sme sa na neho znova? Najmä keby sme zistili, že rovnaké kúsky povystrájal aj susedom? Nie je úrad prezidenta Slovenskej republiky dôležitejšou inštanciou ako opravovňa práčok? Prečo teda nemáme na prezidenta republiky a vlastne všetkých politikov rovnaké, alebo ešte náročnejšie kritéria ako na opravára práčok?
NEDOVOLÍM ABY MA MIATLI „STRAŠNÝMI ODHALENIAM": Strašné odhalenia sú totiž len výbornou protikampaňou niektorého z ostatných kandidátov, slúžiacou na naše oklamanie. Všetky „strašné a šokujúce veci" zrazu vytiahnuté pred voľbami vyzerajú veľmi podozrivo. Prečo mi to práve teraz hovoria? Určite nie nezištne! Navyše môj rodinný rozpočet nijako nenaplní nečakané poznanie, že jeden z kandidátov kedysi cikal v parku. Alebo ako dieťa trhal muchám krídla. Hocikoho možno očierniť veľmi ľahko. Môže sa napríklad zjaviť článok, že ja chodím po sídlisku s rebríkom. Prikladám ho pod okná bytov a zvrhlo špehujem slabo odeté ženy. Stačí ma len odfotiť, ako si nesiem rebrík. A pritom nemusím vôbec nikoho špehovať... Mám podozrenie, že rovnako zavádzajúca ako „strašné odhalenia" je aj podpora známymi osobnosťami. Zaváňa to totiž čistým kupovaním si celebrít...
ZAMYSLÍM SA NAD TÝM AKÁ BY MALA BYŤ HLAVA NÁŠHO ŠTÁTU: Náš prezident musí byť človek spájajúci ľudí. Má vedieť spojiť pravicu s ľavicou v práci prinášajúcej občanom pokoj, dostatok a šťastie. Musí súcitiť s každou vrstvou. Nemôže vziať podnikateľom na úkor dôchodcov. Ani penzistom pre blaho podnikateľov. V jednej slovenskej rozprávke sa pýtali matky piatich detí: „Strata ktorého dieťaťa by bola pre vás najmenšou bolesťou?" Matka odvetila: „ A vás by najmenej bolelo odťatie ktorého prsta?" Naozaj - ruka bez ktoréhokoľvek prsta je oveľa menej funkčná.
BUDEM SA SNAŽIŤ ABY NAŠE SLOVENSKO NEOVLÁDALA IBA JEDNA PARTIA ĽUDÍ: Aj keby boli svätí, tým, že bude chýbať štuka v rybníku rýchlo zhlúpnu. Začnú sa cítiť nezraniteľní a neomylní. Chybné rozhodnutia si nepriznajú ani sami pred sebou. Preto nedokážu svoje prešľapy naprávať. Tak nás stiahnu do priepasti. Navyše dejiny spoľahlivo ukázali zhubnosť toho, keď má všetku moc v štáte v rukách jeden človek a jeho komplici. Prečo by práve naše Slovensko malo byť výnimkou? Skrátka, aby veci fungovali správne, všetko v živote musí mať svoju protiváhu. Aj prezident.
AK SA MI NIKTO Z KANDIDÁTOV NEBUDE PÁČIŤ POJDEM VOLIŤ AJ TAK:
Veď aj prázdnym volebným lístkom, kde nezaškrtneme žiadneho kandidáta, vyjadrujeme svoj názor. Jasne ukážeme, že svoj hlas nedáme nikomu. Nebude mať z neho osoh žiadny z nepodarených kandidátov. Ak sa však volieb nezúčastníme, hlasy celého počtu tých, čo nešli voliť, sa automaticky rozdelia rovnakým dielom medzi všetkých kandidátov. Tak pekne podporíme aj ľudí, ktorých nechceme pri moci. Ignorovanie volieb nám teda berie možnosť spôsobiť zmenu k lepšiemu, hoci po nej túžime. Práve v čase volieb máme situáciu v rukách práve my!
V našej maličkej krajinke skoro každý pozná každého. Takmer všetci sme rodina. To nás odsudzuje na to, že musíme spolu dobre vychádzať. Náš prezident musí vedieť využiť možnosti každej skupiny obyvateľov. Každý z nás totiž môže byť pri správnom vedení prínosom pre spoločnosť. Aj človiečik upratujúci ulicu. Aj atómový fyzik. Hlavným poslaním politika je vytvoriť priestor pre riadenie dobrých vecí tak, riadiť dobré sily tak, aby sme mali všetci z toho osoh.
